Píšem ti, z mojej tohtoročnej dovolenky v Sovietskom Zväze, kde mi kamarát z ŠTB vybavil liečebný pobyt. Ubytovaný som v pracovno-ozdravovacom tábore Družnosť. Miestni to tu volajú aj gulag. Síce neviem prečo, ale ani ma to veľmi nezaujíma. Tábor leží na západ od Archangeľsku v krásnom prostredí nekonečných ihličnatých lesov. Je to tu naozaj veľmi pekné, najmä v zime. Chcel by som tu počas môjho pobytu zhodiť zopár nadbytočných kíl, dostať sa do formy a psychickej pohody.
Môj denný program vyzerá zhruba takto:
V duchu hesla, ranné vtáča rosa zmáča, vstávame všetci o štvrtej, pred svitaním. Keďže má väčšina z nás predpísanú diétu, neraňajkujeme. Všetci obľubujeme ranné zdravotné trojhodinové vychádzky na okraj lesa, kde v rámci terapie postavíme 4 kilometre železničnej trate. Na obed sa vrátime do tábora a dosýtosti sa najeme. Varia tu naozaj dobre. A tie porcie, to je raj! Niekedy sa so svojím polkrajcom chleba rozdelím s celou mojou partiou. Po takomto výdatnom obede sa opäť prejdeme na kraj lesa a postavíme ďalších 5 kilometrov trate.
Je samozrejmosťou, že človek počas dovolenky zažije aj zopár kurióznych situácií. Napríklad, mňa minule dozorca omylom udrel pažbou kalašnikova do hlavy, a ani sa neospravedlnil! Nuž, čo už. Iný kraj, iný zvyk a v Sovietskom Zväze je tomu asi tak, keďže sa to deje častejšie. Ale nezazlievame im to, lebo vieme, že im ide hlavne o naše zdravie.
Je očividné, aká úspešná je táto liečebná metóda. Už dvadsiatim súdruhom sa zdravotný stav v priebehu jediného týždňa natoľko zlepšil, že ich mohli pustiť domov. Aspoň si to myslíme, ale tak či onak sme ich už viac nevideli.
Večer o desiatej sa končí pracovná smena a my sa vraciame domov. Do tábora dorazíme asi o desiatej večer. Vždy nás sprevádzajú vojaci. Predpokladám, že preto, aby sa nám nič nestalo, aby nám nikto neublížil. Máme tu ozajstný pocit bezpečia a ochrany.
Keďže je všeobecne známe, že večerať je nezdravé, chodíme spať bez večere. Neskoro v noci nám ešte dozorcovia dovolia sa potme a potichu porozprávať. Čas od času dovolia vybraným súdruhom, ktorý cez deň najviac odpracovali, zastrieľať si na strelnici. Predpokladáme, že to je forma rozlúčky a poďakovanie zo strany veliteľov tábora pri ukončení pobytu, pretože dotyční súdruhovia sa už viac nevrátia. Môže sa zdať, že sú liečebné procedúry trochu nekonvenčné, ale po dvoch mesiacoch intenzívnej liečby sme z pôvodnej päťdesiatčlennej skupiny ostali už len traja. Dúfam, že si čoskoro prídu aj po nás.
Bohužiaľ, musím končiť, už si prišli už aj po mňa. Bude mi to tu chýbať. Toľko zábavy som nezažil od začiatku druhej svetovej vojny. Ale ako sa poznám, nebude to trvať dlho a zavítam tu znova. Nabudúce ťa (pokiaľ budeš chcieť) vezmem so sebou! Ceny sa obávať nemusíš, štát ti všetko preplatí. Bližšie informácie ti poskytnú na miestnom velení ŠTB.